Ťažké obdobie?

"Zlyhanie je príležitosťou ako niečo znovu začať, no inteligentnejšie."
Henry Ford

Práve nám začalo obdobie jesenných kabátov, hrubých svetrov, horúceho čaju a viac sychravých dní. Nenechajte sa však, ale odradiť chladným a upršaným počasím, a zlou depresívnou náladou. Viem, že vás toto obdobie láme či už po psychickej stránke alebo tej fyzickej, no o to viac poďme na sebe zamakať, čo vy na to?
Choroba nás môže lámať a robiť nevládnymi, ale verte či nie, vy sami sa z toho dokážete dostať "šuby dub"...
 Musím sa priznať, že, ale aj ja občas podľahnem, tomu víru negatívnej nálady. Predsa, keď je okolo vás dav negativistov, tak energia, ktorú vysielajú vám ozaj nepridá na ničom. Samozrejme vtedy je mať dobré po boku pravého priateľa. Nejakú takú svoju "bútľavú vŕbu", ktorá vás prefacká a prebudí, aby ste si uvedomili základne hodnoty života, a opäť začali vnímať prítomný okamih. Väčšinou sa však stane, že nepomôže ani to a v hlave vám znie iba jediné: "Som ten najhorší človek, nič nedokážem a nikdy to nezvládnem..."

Prezradím vám jedno ironické tajomstvo: 

Všetko zlé je na niečo dobré, takže aj takáto zlá nálada, negativizmus, vaše ego a fyzická myseľ, ktorá vás ovláda, vás núti byť tak depresívny, že vás to úplne naštve. Rozhnevá vás to až praskáte od jedu. Nie, že by som povedala, že je to fajn, ale v takom tom prvom štádiu áno. A prečo? Ten hnev vás nakoniec nakopne k tomu, aby ste neboli takí zlí. Začnete si hovoriť: "A prečo by som ja mal byť na dne? Prečo by som sa mal mať zle, keď iní sa môžu mať lepšie?" Začne vás to tak poháňať, že nakoniec sami prejdete do prítomného okamihu a začnete vidieť veci jasnejšie, lepšie a farebnejšie. Sami sa začnete pozitívne nalaďovať a bojovať proti tým zlým myšlienkam... proti egu... Rada ako poraziť ego, nie len pokorou, ale aj láskou... Pozrite sa na to inak. Ego vo vás vzbudzuje strach, nevedomosť, úzkosť, podozrievanie, hnev a pod. Vďaka nemu, sa však ale dokážete veľa naučiť, len na to treba "triezvu" myseľ. Povedzte svojmu egu ako ho ľúbite. Ako mu ďakujete, že je vo vašom živote, pretože vás veľa naučilo. V rôznych situáciách ste si uvedomili samých seba. Predsa ak nás niečo, niekto nahnevá, vlastne len odráža nás samých, teda tým pádom naše ego. Takže čím väčšiu lásku začnete pociťovať, tým viac sa začnete ovládať... (Viac budem ego rozoberať v samostatnom článku.)

Mám nápad! Poďme sa posadiť ku krbu s fľašou vína, horúcou čokoládou alebo čajom, zhasnime svetlo, pusťme si k tomu nejakú  pokojnú, nami príjemnú hudbu a užívajme si prítomný okamih. Zabudnime na chvíľu na všetky "starosti", čo nás trápia... všetko je to iba dočasné!
Netreba zúfať!
Ľahko sa píše a hovorí, a ťažko koná, ale to sú tie skúšky "osudu". Ak si práve prešiel tajomstvom a obohacuješ sa novými knihami a článkami "Ako uchopiť svoj život do vlastných rúk", tak si iste natrafil na frázu "Všetko je to o tvojej hlave a myšlienkach. Tvoj život je odrazom toho načo myslíš a pod." Sklamem ťa ak si práve čakal popieranie týchto slov, pretože je to naozaj tak! Ale niekedy sa veci dejú tak, ako sme si ich nepredstavovali. A prečo? "Skúška osudu, vesmíru, od Boha, karmy či mimozemšťanou... Od kohokoľvek tam hore, komu veríš a čomu veríš, že to tu celé "riadi"... 

Tie "zlé" situácie, ktoré sa nám dejú ako sú (nehody, rozchody, hádky, tragické veci, choroby apod...) nám prišli do života, aby nás čosi priučili. Pretože sme žili akosi inak, ako si to vesmír predstavoval a akoby to chcel. Môžeš sa na neho kľudne hnevať, prečo ti "ubližuje", keď si dobrý človek, ale to ti nepomôže. Ako som už spomínala, na veci sa najlepšie dívajme s čistou a otvorenou mysľou. A niekedy je lepšie, keď aj s odstupom času... Ak nepochopíme, čo nám chcel vesmír povedať touto situáciou, povie to znovu... Znovu sa stane niečo "zle", čo nás zabolí, dá nám príučku... zlá správa, bude to robiť dovtedy, kým sa nepoučíme a neuvedomíme si naše chyby. Keď si ich, ale naopak uvedomíme a poučíme sa, zistíme, ako sme sa správali, čo bolo tým "kameňom úrazu", pre ktorý sa daná vec udiala, posunieme sa ďalej. O niečo vyššie... Tým to, to ale neskončilo. Príde aj nabudúce. Vesmír nás potom "uvedomení" bude chcieť preskúšať. Dá nám nejaký ten čas, aby sme fungovali bežný deň za dňom, bez nejakej väčšej udalosti a potom bum... príde znovu situácia, ktorá nás predtým vyviedla zmiery. Avšak, ak sme sa naozaj poučil a zobrali si z toho "zlého", to najlepšie, touto skúškou, previerkou prejdeme úplne v pohode, v kľude a bez najmenších výkyvov... A znova sa posunieme o niečo vyššie, pretože sme to zvládli...


Cesta za úspechom nie je jednoduchá... od vysnívaného cieľa nás často delí niekoľko prekážok, kľukaté cesty, skúšky osudu a hlavne čas, ktorý sme ochotní tomu venovať. Tieto "prekážky" nám odoberajú silu a chuť pokračovať. Väčšinou sa vzdáme skôr ako začneme alebo skoro pred koncom. Úspech však závisí len od nás samých a zlyhanie na ceste k nemu je jeho súčasťou! Niekedy, dokonca musíme zlyhať viac ako len raz, aby sme zdokonalili všetky chybičky "krásy", získali skúsenosti, vedomosti a silu. Veď nie nadarmo sa hovorí: "Čo ťa nezabije, to ťa posilní." 

"Život sa ti môže zdať akokoľvek ťažký, ale vždy je tu niečo, čo možno robiť a kde možno uspieť."
Stephen Hawking 

Keď som uvažovala nad tým o čom budem písať a či vôbec, napádali ma myšlienky typu, o tomto píše každý, je o tom milión kníh a ďalší milión článkov a blogov. Avšak mňa poháňala túžba. Túžba písať a pomáhať iným. Predsa každý aj keď píše o tom istom, píše to inak a aj v mojom prípade, tri na chlp rovnaké knihy mi dali do života niečo iné. Každá ma upútala iným spôsobom... sú ľudia, dokonca mám veľa známych, ktorí tvrdia, že prečo by mal "bohatý, šťastný človek, ktorému sa darí a ktorý je úspešný, písať knihu o tom ako byť úspešný? Prečo by to niekto robil, veď chcem byť úspešný ja, prečo teda radiť iným ako na to, keď ja som sa to musel naučiť sám..." 
A tu musím nesúhlasiť. "Čo dáš, to sa ti vráti." V mojom prípade je to radosť, že svoje skúsenosti môžem odovzdať ďalej, že sú tu ľudia, ktorí si ma radi vypočujú či si radi prečítajú môj článok alebo knihu... Nenútim svoje chyby a poučenia iným, som za to, aby každý robil svoje chyby, predsa sa na svojom človek naučí lepšie, ale chcem len ukázať svoju cestu. Ľuďom, ktorí o to stoja. Kľudne si ma vypočuj, ale ak si proti, si v "slobodnom" svete, môžeš sa vyjadriť inak, myslieť si niečo inak, neposudzujem, ja tu nie som na to. Skôr mám len potrebu pomáhať a predsa človek nikdy nevie ako môže ovplyvniť život toho druhého.

Takže moja odpoveď, ľuďom, čo neveria ľudom, ktorí pomáhajú touto cestou, je táto: "Robiť veci nezištne, s láskou a radosťou, že som mohla pomôcť je ten najkrajší dar. Neočakávam, že mi všetci poďakujú. Delím sa o svoj príbeh, pretože verím, že raz môže niekomu pomôcť." 
"Prečo by to tí ľudia robili? Prečo by pomáhali nezištne?" 
Áno chápem, v dnešnej dobe je ťažké "veriť" ľuďom, že vám naozaj chcú pomôcť a úprimne, ale "bohužiaľ" ešte stále takí ľudia sú. A podľa mňa, je takých ľudí stále viac a viac. Pomôžem tomu a tomu, ten bude mať priateľa v úzkych a povie mu: "Hej, počúvaj, pred nedávnom mi pomohla tá a tá osoba, kontaktuj ju..." 
Ja osobne, som veľmi šťastná, keď niekto príde sám od seba za mnou so slovami "prosím pomôž mi, nevládzem... potrebujem pomoc... neviem ako ďalej..." Nie samozrejme nič škodoradostné na tom nehľadajte. V tej chvíli sa cítim byť tak trošku dôležitá pre tu osobu, aj keď je to osoba, s ktorou vôbec nemusím byť v aktívnom kontakte... Cítim sa byť "ocenená" za to kým som. Za to aký som človek. 

Často som si vravievala, že som nikto. Že v živote toho veľa nedokážem, že nemám priateľov, som sama, nemám život aký by som chcela mať apod... No neskôr, časom ako som spoznávala ono "Tajomstvo" a duchovno, všetky tie veci okolo, som si uvedomila jedno...
Prečo iní ľudia majú to šťastie a sú takí úspešní. Prečo oni sú a ja nie? Čo majú oni a ja nie?  A neskôr sa tie otázky sami vyjasnili... Vytrvalosť, vieru v seba samého, vieru, že raz to dokážem, vieru, že všetci sme si rovní, všetci sme jednotní, jedno a to isté, všetci čerpáme z toho istého zdroja... (Zdroja=Vesmíru)

"Môžeš byť kým len chceš, kedy len chceš. Stačí veriť a vesmír ti už k tomu dopomôže."

Áno, keby som si jedného pekného dňa zmyslela, že chcem byť astronautkou, tak jedného pekného dňa aj budem! 
Samozrejme nestane sa to zo sekundy na sekundu. Vesmír nám dáva čas. Čas rozmyslieť si naše činy, sny a ciele. A hlavne nás testuje či to myslíme vážne. Či to, čo chceme, skutočne chceme... vodí nás rôznymi kľukatými cestami, občas aj priepasťami, nejasnými značkami, len aby si overil či máme silu a stále chuť ísť za svojim snom... 

"Stanovenie cieľov je prvým krokom k zmene neviditeľného na viditeľné." 

Tony Robbins