Možno si to ani neuvedomujeme, ale naozaj sme zodpovedný za všetko, čo sa v našom živote deje. Za všetko "dobré aj zlé". (poznámka autora: "Čo je vlastne dobré a čo zle?")
Za všetky udalosti, ktoré sa nám stali a dejú môžeme iba my sami. To, že na nás dnes kričal šéf a pohádali sme sa s manželom, a deťom sme vyčítali zlé známky, že sme trčali v zápche a zmeškali dôležite stretnutie alebo, že sme si práve roztrhli silonky...áno za to môžeme my. Respektíve naše nastavenie mysle, odolnosť voči stresu, negatívnej energie iných ľudí. Keď na nás niekto kričí, je iba na nás či to necháme tak, alebo budeme reagovať.
Avšak pozor! Reagovať, neznamená len to, že tiež "vypi*ujete" šéfovi, ale aj to, že si to vpustíte k sebe. Prijmete negatívnu energiu do seba, a keď sa vo vás ešte viac nahromadí, tak ňou zaútočíte na niekoho iného. Napríklad prídete domov a ešte sa ani nevyzujete, a už kričíte po deťoch, že nie je upratané alebo výčitkami zahrniete manžela...
Každá naša myšlienka doslova vytvára našu budúcnosť. To, na čo ste mysleli v minulosti, na to kým ste boli v minulosti, má dozvuk dnes. Tu a teraz. V prítomnosti. To, čo robíte teraz, na čo myslíte teraz, bude mať dohru "neskôr".
Aby nám naše vlastné myšlienky neškodili, je dôležité pamätať si toto:
Naše telo k nám stále prehovára, naša intuícia takisto. Len nemáme čas, na to, počúvať. Nie vždy choroba znamená, že ste vonku nachytali bacily. Vlastne áno nachytali...stres, negatívna energia, zhon, zlý spánok, strava, hnev, niečo vám niekto urobili a vy mu neviete odpustiť, možno neviete odpustiť sami sebe, neviete spracovať to, že vás niekto opustil, oklamal, stratili ste v niekom dôveru, možno ste stratili dôveru sami v sebe. Stratili vieru, v ľudí, a aj keď si myslíte, že už môžete veriť iba sami sebe, tak v konečnom dôsledku neveríte ani sebe samému. Pretože ono je to taký paradox vesmíru/života. Že keď dokážem odpustiť sebe, milovať sa, mať sa rád, dokážem si dôverovať, dokážem to potom praktizovať aj vonku/medzi ľuďmi. Také basic klišé, ale je to tak. Je to ťažké priznať si to, ale to, čo nás najviac rozčuľuje na iných ľuďoch, je naše zrkadlo, a vlastne nás to hnevá, lebo to mami sami v sebe. Teraz si vravíte, aký je to nezmysel? Tak na 5 minút odložte myslenie a pozrite sa na to naozaj s nadhľadom. Možno predsa len niekde nájdete troška pravdy. :)
"Všetko, čo dávate, dostanete naspäť!"
Kľúčovým poháňadlom je odpustiť minulosti. Ľuďom, veciam, všetkému, čo sa stalo, kto vám, čo urobil a povedal. A poďakovať za ne/nich. Byť vďačný, pretože všetko, čo sa stalo, vás niečo naučilo. Dalo vám príučku, naučilo vás milovať, ukázalo vám aké je sklamanie, ale aj to, aké to je sklamať. A aj to je uhoľ pohľadu. Vždy si vyskúšame obe strany mince, len na to zabudneme...keby sme, ale pochopili, že každý robí v danej chvíli to, čo najlepšie vie, že to, čo hovorí, hovorí preto, pretože to tak momentálne teraz vie najlepšie, naše reakcie by boli iné. Zlosť by sa premenila na pochopenie a súcit. Keď nás už priateľ nemiluje, tak nadávame a vyčítame mu to, prečo? Že sme mu dali všetko a on o to už nestojí, že sme mu proste neni dosť dobrý. A, čo keby sme to my? My, čo opúšťame, pretože sme zistili, že tú druhú osobu už nemilujeme? Že chceme byť šťastný, sami so sebou alebo niekde inde a bohužiaľ s touto osobou to už nevieme? Nechceme ublížiť nerobíme to náročky, proste odchádzame lebo už nevieme viac dať ani dostať, aj keď sa obe strany snažia naviac ako vedia.
"Tí, ktorí nám spôsobili trápenie, boli rovnako vyľakaní, ako teraz my."
